Rumunsko na motorke - 2000 kilometrov za 9 dní

Autor: Alžbeta Szomolaiová | 13.11.2019 o 8:44 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  2778x

Nejaký ten čas už spolu brázdime cesty na dvoch kolesách. Po dlhom rozmýšľaní kam by sme sa vybrali a  po ešte dlhšom plánovaní ako na to,  sme sa rozhodli pre Rumunsko. A ako to dopadlo? No zvážte.   

1. Deň Plešivec - Miskolc -  Hunedoara (470 kilometrov)

Ubytovanie : Hotel Restaurant Ciuperca ( Mám výhrady voči sušeniu prádla na poschodí kde sú ubytovaní aj hostia. Rumunská svadba v sobotu večer tiež nepotešila. Ale ubytovanie bolo čisté, izba dostatočne veľká. Bazén pri hoteli je pre hostí bezplatný). 

Vybrali sme sa napriek daždivému počasiu na našu veľkú cestu. Mali sme vybavenie proti dažďu ako sa patrí - nepremokavú vrstvu na moto oblečení, igelitom obalený telefón na stojane a hlavne dobrú náladu. Áno, zišiel by sa nám aj stierač na prilbu, ale žiaľ ten ešte nikto nevymyslel. Po našej prvej zastávke na benzinke v Miskolci sme prefrčali diaľnicou až po hranice Maďarska a Rumunska. Mimochodom, cesta po diaľnici na motorke nie je vôbec príjemná. Frčíte si 130km/h,zlyhá vám komunikátor, igelit na telefóne nezvláda nápor vzduchu a celú cestu sa snažíte udržať hlavu na mieste. Ešteže je  aspoň tá diaľnica v Rumunsku zadara. 

Na hranici sme čakali max.10 minút napriek víkendu. Zamenili sme si tesne za hranicami € na Rumunský RON s kurzom 4,40, aby sme následne v ďalšej dedine zistili, že majú kurz 4,73. :-) Musím uznať, že sme od Rumunska čakali všeličo, len nie vyasfaltované cesty bez výtlkov. Čoskoro sme si zvykli aj na  vytrubujúce kamióny predbiehajúce osobné autá, v dedinách nikto nepozná obmedzenú rýchlosť,a na každých pár kilometroch je minimálne jeden kruháč. Dorazili sme do hotela a čoskoro sme začali tušiť, že budeme mať  hlučnú noc, keďže v hoteli zdobili na svadbu. Nuž sme ešte rýchlo využili možnosť kúpania sa v hotelovom bazéne a popili pivká zo zásob s vierou, že hlučnú rumunskú svadbu na prízemí  prespíme. Bez úspechu :-)

 

 

 2. deň: Hunedoara - Deva -  Arpasu de Jos (210 kilometrov)

Ubytovanie: Casa Suzy & Roxy ( Domáca je veľmi milá, pohostinná. Izby sú veľké, čisté. Jedlo je výborné, za 6 osôb sme zaplatili v prepočte cca 80€)

Cieľ nášho druhého dňa bol jasný  - vidieť konečne aj niečo iné ako rumunské cesty. Pobalili sme sa a vybrali na Hrad Hunedoara. Majestátny hrad, známy aj ako Korvínov hrad nám hneď učaroval. Pri vstupe nás oslovil pán z radu pred nami, že im chýba ešte 6 ľudí k tomu, aby si mohli kúpiť skupinovú vstupenku do hradu a mali to ako dôchodcovia lacnejšie. Koľko nás je? 6. Žiadny problém :-) My spokojní = oni spokojní.  Vyšlo nás to takto iba 25 RON (6Eur). Za naozaj smiešnu cenu veľký zážitok.

Našou ďalšou zastávkou bol hrad Deva. Pod hradom je bezplatné parkovisko a vedie hore pozemná lanovka. Pri pohľade na dlhý rad pred vestibulom so vstupenkami sme sa rozhodli, že to dáme po vlastných. Platí sa iba za lanovku, hrad je zadara, ale keď sa na to spätne pozerám, mala som si vystáť radšej ten rad :-) K hradu vedie cestička lesíkom, ktorá trvá cca 25min, ale tie schody tesne pod hradom dali v takom teple zabrať.  Vyliezli sme na úplný vrch, pofotili sa a  zhodnotili sme, že je čas ísť na ubytko.  Domáca pani bola veľmi milá a k večeri nám hneď ponúkla aj miestu špecialitku  - pálenku z malín. Okoštovali sme tiež tradičné jedlo Mici a Mamaligu- Mici je veľmi šťavnaté mleté mäso podávané s horčicou, chutné, niečo ako naša fašírka. Mamaliga je kukuričná kaša, ktorú podávajú v Rumunsku rôznymi spôsobmi. My sme ju mali s mletým mäsom, smotanou a syrom. Nuž, možno niekomu bude chutiť, ale my sme ju ani nedojedli. 

 

 3. deň : Arpasu de Jos - Transfagarasan (150 kilometrov)

 Ubytovanie: Casa Suzy & Roxy

Ráno nás budili kravy, nazerajúce do našich okien. Nuž...toto bežný panelákový človek nezažije :-) Raňajšiu dobrú náladu ale vystriedali obavy, keď sme si pozreli predpoveď počasia - dážď. Zvažovali sme, špekulovali, ale nakoniec sme rozhodli - ide sa na Trasfagarasan. Však kvôli tomuto sme prišli!  Ak sa niekedy vyberiete do Rumunska a budete zvažovať či isť alebo neísť...nenechajte si ujsť tento zážitok! Hneď ako sme sa napojili na cestu na Trasfagarasan nás čakala nádherná krajina, výborné cesty a koopec motorkárov. Popri ceste sa pásli ovce,  zurčali potôčiky, padali vodopády. Pristavili sme sa aj pri stánkoch s domácimi výrobkami a za pár šupov (rozumej 22RON) sme kúpili veľký bochník ovčieho syru a nakoniec sme neodolali ani Trdelníku, ktorý sme kúpili za 10RON ( 2 Eura) a dostali sme teda oveľa väčší kus ako na Slovensku :-) V neďalekej reštaurácii, do ktorej sme prišli v sprievode piatich somárov, sme ochutnali Ciorbu. Ciorbou nazývajú Rumuni všetky polievky,ktoré majú kyslastú príchuť. Tá moja bola s mäsovými guľkami, mrkvou a cibuľou. Priznám sa, dlho som sa snažila na tú kyslastú chuť zvyknúť a nakoniec som to vzdala a ochutila som si ju soľou a korením.   

 

 

 

 

 

 4. deň : Aspasu de Jos - Transfagarasan - Bran - Baile Balvanyos (300 kilometrov)

 Ubytovanie: Perla Balvanyos (Penzión má vlastný dvor, je tam ticho, izby sú útulné - také chatkovské. Možnosť kúpiť si občerstvenie na prízemí).

Cieľ tohto dňa bol jasný: Transfagarasan a pozrieť Draculov hrad. Žiaľ, počasie sa s nami opäť zahrávalo. Na Transfarasan sme mohli zabudnúť. Nevideli sme poriadne ani meter pred seba, a keďže Rumuni nemajú v láske stredové čiary na cestách, poriadne sme ani nevideli kade máme ísť.  Snažili sme sa myslieť pozitívne, ale priznám sa, boli sme sklamaní. Tak teda Draculov hrad.  Parkovisko pod hradom je platené - 10RON na deň, vstupné do hradu je 40RON (10eur).  Parčík pod hradom je nádherný, dokonca je tam aj kaviarnička uprostred jazierka, hrad pôsobí majestátne a je v naozaj výbornom stave. Ale za tých 10Eur som čakala aspoň nejakú expozíciu. Možno 2-3 miestnosti boli zariadené a čakačka pred každou izbou min. 5 minút.  Pre nás to bolo veľké sklamanie a keby niet medvedej rodinky, ktorú sme videli na  lúke neďaleko  nášho ubytovania, tak by sme tento deň brali ako nevydarený.

 

 

 

 

 5. deň: Balvanyos -  Piatra Niergeș - Lake Sfânta Ana - Faget (110 kilometrov)

 Ubytovanie:.Strada Bolovanis (Cesta k ubytovaniu je hrozná. Domáca pekne plynule rozpráva po maďarsky. V  okolí nie sú žiadna možnosť na stravovanie. Izby boli čisté, veľká terasa, komplet vybavená kuchyňa - možnosť varenia na dvojplatničke).

Do ďalšieho dňa sme sa zobudili s veľkými očakávaniami. Konečne prestalo pršať a naša nálada tým pádom stúpla o 100stupňov :-)  Na ceste do Lake Sfânta Ana sme sa zastavili na  Piatra Niergeșkde sme si pozreli pomníky. Odporúčam, toto miesto má veľmi zvláštnu atmosféru. Mimochodom v rámci parkovného pri Lake Sfânta Ana (Tinovul Mohoş) máte možnosť si pozrieť neďaleké rašelinisko. Poviem vám...bola to riadna pecka. Rašelinisko vzniklo po sopečnej explózii a je možné sa k nemu dostať iba so sprievodom. Okrem iného tu môžete vidieť rastliny, ktoré prežili ešte z doby ľadovej, mäsožravé rastliny, ale môžete si pochutnať aj na čučoriedkach a brusniciach. Sprievodca je veľmi milý pánko, ktorý svojím humorom dodá niečo navyše k celému zážitku z tohto miesta. Z parkoviska ide bezplatný bus k  Lake Sfânta Ana, ktorý sme mi nevyužili, lebo po celom dni na motorke nám dobre padne rozhýbať zadky. Cesta trvá cca 20 minút. Jazero vzniklo v kráteri už nefunkčnej sopky. Ideálne miesto na romantické prechádzky, alebo si iba tak oddýchnuť. Každú hodinu odchádza od jazera bezplatný autobus späť k parkovisku. Čo čert nechcel, celou cestou na ubytko lialo ako z krhly. O tom ani nehovorím, že sme sa museli brodiť vyliatou riekou v dedine a nechcite vedieť čo všetko tam plávalo. Posledných 6 kilometrov viedla k ubytovaniu štrkovo-blatisko-poľno-piešočnatá cesta. Nuž čo, bol to zážitok. A zážitkom bolo aj sušenie topánok, rukavíc a moto oblečenia fénom na vlasy :-)

 

 

 

  6. deň: Faget - Lacul Rosu/Red Lake (140 kilometrov)

 Ubytovanie: Vila Gal  (Domáca rozprávala len po Rumunsky, nerozumela ani po anglicky. Izba čistá, malý balkón, bez chladničky. V okolí je veľa možností stravovania).

Zobudili sme sa do ďalšieho upršaného dňa. Viete čo? Už sme si za ten čas zvykli. A keď máte prilbu nepotrebujete ani dáždnik :-) Sadli sme na motorku a hajde k Lacul Rosu volané aj Vražedné jazero, resp. Červené jazero. Zaujímavosťou tohto miesta sú zatopené kmene stromov, ktoré vyčnievajú nad hladinou a ľudia sa pomedzi tieto "prívetivo" vyzerajúce kmene člnkujú. Také člnkovanie vychádza na osobu 18RON, čo podľa mňa nie je vôbec málo. Hneď vedľa jazera je veľa možností niečo si zajesť. My sme si vybrali Panorama reštauráciu. Čašnícii sa dlho dohadovali, či náš obslúžia alebo nie. A naozaj neviem, či sa zľakli počtu (6ľudí), alebo jazyku ktorým sme komunikovali. Dlhá čakacia doba v reštauráciách je v Rumunsku úplne normálna. Pod 45 minút sme nečakali ani raz. Sem-tam vás zadarmo pohostia nejakou tou pálenkou, alebo solenými arašidmi, ktoré k tými našimi nemajú veľa spoločného. V Panorame sme ochutnali aj Transilvanicum (niečo ako náš Tatranský čaj) a Alexandrion ( niečo ako Jim Beam - kúpili sme následne u nich aj v Tescu). 

 

 

7. deň: Lacul Rosu - Rimetea (240 kilometrov)

 Ubytovanie: Négy évszak panzió (Súkromné parkovisko potešilo, kúpeľňa bola na chodbe. Domáci nám doniesol pálenku na privítanie, čo bolo veľmi milé gesto. Raňajky boli v cene. Veľká spokojnosť).

 Vražedné jazero nám asi prinieslo šťastie lebo sme sa zobudili do krásneho dňa. Náš cieľ? Rimetea. Rimetea a aj cesta k nej je lemovaná tiesňavou a my sme si teda išli oči vyočiť pri tom pohľade. Na turistiku sme nemali ani oblečenie, ani náladu, tak sme sa vybrali do miestnej krčmičky, kde nám za 25RON (5EUR) naliali 5 poldeci domácej a 2 pivá. Ohromné, neuveriteľné...stratili sme reč  :-) 

 

 

 

8. deň: Rimetea -Salina  Turda - Debrecen (300kilometrov + cesta domov do Plešivca 165km)

 Ubytovanie: Penzion Minerva (Izba bola malá, ale čistá. Bez chladničky a bez možnosti stravovania napriek tomu, že je to vraj reštaurácia. Raňajky boli v cene, ale keď sa niečo minulo, tak nedopĺňali. Cca o 100m ďalej si viete dať výbornú pizzu napríklad aj s držkami. Cca 50 metrov je bezgluténová reštika - výborne varia,veľké porcie. Akurát automatické prepitné 10% z ceny na bločku mi príde neobvyklé).

 Čakal nás posledný deň moto túry. Veľa sme počuli o soľnej bani v Turde, tak sme sa tam teda vybrali. Po celej bani premáva výťah, ak by ste to nedali pešo. Na prízemí si viete zahrať tenis, sú vytvorené detské kútiky, viete sa člnkovať, využiť zábavný park (áno, dobre čítate), kúpiť suveníry, sadnúť si na kávičku do kaviarne, alebo sa proste iba prejsť, pozrieť si expozíciu a kochať sa týmto miestom. Teplota je celkom príjemná - cca 10-15 stupňov. Nadšenie nám vydržalo až dovtedy, kým sme zase nesadli na motorku a nezačalo liať. Áno, liať. Myslím, že to bola najväčšia búrka, ktorú sme zažili za posledné dni na motorke. Okrem toho sme vychytali aj hodinovú kolónu kvôli nehodám na ceste, kde sme zmokli ešte viac- Počasie sa chvalabohu umúdrilo tesne za rumunsko-maďarskými hranicami a do Debrecenu sme si fičali už za slnečných lúčov. Oddych a ráno domov :-)

 

 

 

 

A tu vlastne aj končí naša Moto túra. Napriek tomu, že nám počasie veľmi neprialo, túto cestu sme neoľutovali. Odchádzali sme domov s kopou nových zážitkou a novými plánmi na našu ďalšiu túričku.  A viete čo? Po tejto ceste už nepozeráme predpoveď počasia pred tým, ako sadneme na našu Hondu. Iba si zabalíme vrstvu proti dažďu a hotovo :-)

  
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Prešovskú bytovku po výbuchu budú búrať. Je hrozbou pre okolie

Mesto a experti zvažujú spôsob aj rozsah.

Stĺpček Petra Schutza

Exodus rozumu z NAKA dosiahol level Sýria

U Lučanského zrejme pravá ruka nevie, čo robí ľavá.

Dobré ráno

Denný podcast: Zabil otca, ktorý týral celú rodinu

Čo hovorí príbeh Dávida o domácom násilí.


Už ste čítali?